Sudcovia najvyššieho správneho súdu aktivujú veľký senát
Najvyšší správny súd postupne informuje o veciach predložených veľkému senátu alebo rozhodnutých veľkým senátom.
1. rozhodnutie: Poskytovanie právnej pomoci a skúmanie podmienok vedúcich k úhrade peňažných prostriedkov na účely poskytovania právnej pomoci z dôvodu, že ide o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu k spravodlivosti, ex officio (rozhodnuté vo februári 2022).
Veľký senát najvyššieho správneho súdu rozsudkom z 24. februára 2022 sp. zn. 1 Vs 1/2021 zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa vo veci žaloby proti Centru právnej pomoci. Rozhodoval tak historicky prvýkrát ako veľký senát už najvyššieho správneho súdu.
Žalobca požiadal Centrum právnej pomoci o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci pred súdom vo veci o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Napadnutým rozhodnutím žalovaný nepriznal žalobcovi nárok na poskytnutie právnej pomoci. Žalovaný dospel k záveru, že žiadosť je zrejme bezúspešnou.
Krajský súd v Košiciach žalobu zamietol. Uznal, že išlo o zrejmú bezúspešnosť sporu. Proti rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť.
Vec bola predložená 21. februára 2020 ešte najvyššiemu súdu a zaregistrovaná pod sp. zn. 1 Sžk 7/2020. Pri skúmaní veci senát najvyššieho súdu zistil, že z doterajších rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že žalovaný je povinný pri posudzovaní žiadosti o poskytnutie právnej pomoci posudzovať túto aj z hľadiska, či netreba pristúpiť k úhrade peňažných prostriedkov na účely poskytovania právnej pomoci z dôvodu, že ide o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu k spravodlivosti, ak žiadateľ inak nespĺňa zákonné podmienky, a zdôvodniť, prečo tento postup prípadne nepoužil, a to aj bez toho, aby sa toho žiadateľ domáhal. S týmto záverom senát najvyššieho súdu nesúhlasil, a preto predložil vec veľkému senátu.
Predmetom posúdenia bola teda otázka, či je Centrum právnej pomoci povinné skúmať pri posudzovaní žiadosti o poskytnutie právnej pomoci aj to, či sú tu dôvody na postup vedúci k úhrade peňažných prostriedkov na účely poskytovania právnej pomoci z dôvodu, že ide o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu k spravodlivosti, ak sa postupu podľa tohto ustanovenia žiadateľ vo svojej žiadosti výslovne nedomáha.
Veľký senát sa najprv vyjadril k svojej funkcii ako zjednocujúceho telesa najvyššieho správneho súdu. Vyslovil názor, že korpus judikatúry bývalého správneho kolégia najvyššieho súdu je pre najvyšší správny súd bohatým a inšpiratívnym zdrojom úvah a záverov, s ktorými sa musí argumentačne vždy vysporiadať, ako keby išlo o jeho vlastné rozhodnutia. Preto je namieste považovať rozhodnutia najvyššieho súdu na účely ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (zakotvujúceho právomoc veľkého senátu najvyššieho správneho súdu) za rozhodnutia kasačného súdu. Tým najvyšší správny súd zachováva so zreteľom na kompetenčnú kontinuitu existujúcu medzi ním a najvyšším súdom ako správnym súdom právnu istotu účastníkov konania a dobrú vieru v predtým existujúcu ustálenú rozhodovaciu prax v správnom súdnictve.
Veľký senát najvyššieho správneho súdu zastal názor, že otázky predložené predkladajúcim senátom je potrebné zodpovedať po zohľadnení štruktúry článku 46 ods. 1 Ústavy a vzájomného vzťahu medzi režimom zákonného nároku na poskytovanie právnej pomoci, a režimom, ktorý, naopak, upravuje iba možnosť riaditeľa Centra právnej pomoci po predchádzajúcom stanovisku rady tohto centra rozhodnúť o úhrade peňažných prostriedkov na účely poskytnutia právnej pomoci osobám, ktoré inak nespĺňajú podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z. z.
Podľa názoru veľkého senátu, z relatívne otvorenej klauzuly článku 46 ods. 1 Ústavy nie je možné vyvodiť, že by tento ukladal povinnosť poskytovať (súdnu aj mimosúdnu) právnu ochranu mimo rámcov, v ktorých sa tejto právnej ochrany domáha osoba brániaca svoje práva. Z článku 46 ods. 1 Ústavy teda nevyplýva právo na z úradnej moci iniciované konania brániace práva dotknutej osoby, ani na to, aby v rámci takých konaní existovali nejaké námietky povahy ex officio.
Rovnako je namieste zdôrazniť, že právo na právnu pomoc nepožaduje bez ďalšieho ani Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež, že právo na prístup k súdu nie je z dôvodu absencie právnej pomoci automaticky porušené. Veľký senát v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva neidentifikoval, že by bolo potrebné skúmať prípadný titul nároku na právnu pomoc aj bez toho, aby sa tohto nároku (nejakým titulom) domáhala osoba, ktorej sa má právna pomoc poskytovať.
Veľký senát poukázal aj na možnosť využitia tzv. predbežnej konzultácie, v rámci ktorej sú žiadateľovi vysvetlené podmienky uplatnenia nároku na poskytnutie právnej pomoci.
Po preskúmaní všetkých skutočností je veľký senát toho názoru, že Centrum právnej pomoci nie je povinné preskúmať mu predloženú žiadosť o poskytnutie právnej pomoci aj podľa zákonného ustanovenia, na základe ktorého by mohol riaditeľ Centra právnej pomoci po predchádzajúcom stanovisku rady tohto centra rozhodnúť o úhrade peňažných prostriedkov na účely poskytnutia právnej pomoci žiadateľovi, ktorý inak nespĺňa podmienky na poskytnutie právnej pomoci, z prostriedkov Centra právnej pomoci, pokiaľ ide o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu k spravodlivosti, ak to žiadateľ v žiadosti výslovne neuvádza. Je však zrejmé, že zo znenia zákonných ustanovení o poskytovaní právnej pomoci nie je možné nijako vyvodiť, že by sa uvedené ustanovenie malo aplikovať vždy, a to aj v prípade, ak sa ho sám žiadateľ o právnu pomoc nedomáha.
O rozsudku rozhodol veľký senát v zložení z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a sudcov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Fečíka, JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, JUDr. Petry Príbelskej, PhD., a JUDr. Juraja Vališa, LL.M.
1. predloženie a 2. rozhodnutie: Preskúmateľnosť oznámení vydaných v tzv. mimoodvolacom konaní (predložené v októbri 2021 a rozhodnuté v máji 2022)
Veľký senát najvyššieho správneho súdu uznesením z 12. mája 2022 sp. zn. 1 SVs 1/2021 zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa vo veci žaloby proti Ministerstvu obrany SR —o preskúmanie zákonnosti oznámenia týkajúceho sa platových náležitostí profesionálneho vojaka vydaného v tzv. mimoodvolacom konaní.
Vec sa týka sporu profesionálneho vojaka a jeho vojenského útvaru ako služobného úradu o výške a zložení platu. Žalobca nebol spokojný s vyriešením veci svojim nadriadeným útvarom, a preto požiadal o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania ministerstvo obrany.
Toto príslušný podnet vybavilo oznámením, v ktorom uviedlo, že oznámenie veliteľa nie je rozhodnutím v správnom konaní a jeho nápravu nemožno žiadať prostriedkami podľa Správneho poriadku.
Krajský súd žalobu odmietol, pretože nepovažoval oznámenie žalovaného za rozhodnutie vydané v správnom konaní a za také, na ktoré by sa vzťahoval Správny poriadok. Samotné oznámenie o výške a zložení platu krajský súd považoval za opatrenie, voči ktorému mohol žalobca podať správnu žalobu.
Najvyšší správny súd (senát 2S v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., a sudcov JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. (sudca spravodajca) po preskúmaní dospel k odlišnému právnemu názoru, k akému v minulosti dospel najvyšší súd, a preto sa rozhodol uznesením z 28. októbra 2021 sp. zn. 1 Sžk 11/2020 predložiť vec na posúdenie veľkému senátu najvyššieho správneho súdu.
Najvyšší súd zastal v odlišných rozhodnutiach názor, že oznámenie, o aké ide v tejto veci, je opatrením, zatiaľ čo predkladací senát uviedol, že pre stanovenie právomoci správnych súdov je potrebné posúdiť, či predmetná listina je rozhodnutím alebo opatrením podľa Správneho súdneho poriadku. Predkladajúci senát upozornil na to, že Správny poriadok nie je právnym predpisom upravujúcim všetky procesy vo verejnej správe. Vzťahuje sa len na rozhodovacie procesy, výsledkom ktorých sú individuálne správne akty v podobe rozhodnutí.
S ohľadom na uvedené je predkladací senát presvedčený, že v danom konaní žalovaný nemal postupovať podľa ustanovení o preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa Správneho poriadku a zároveň súhlasí s názorom krajského súdu týkajúcim sa potreby odmietnutia podanej žaloby z dôvodu nedostatku právomoci na preskúmanie oznámenia žalovaného. Z uvedených dôvodov aj podanú kasačnú sťažnosť považuje, v rozpore s názorom uvedenom v odlišnom rozhodnutí, za nedôvodnú a je toho názoru, že by sa mala zamietnuť.
Veľký senát sa stotožnil s názorom predkladacieho senátu, že v danej veci nie je daná právomoc správnych súdov na preskúmanie oznámenia, lebo toto nie je rozhodnutím ani opatrením orgánu verejnej správy.
Veľký senát pripomenul, že podľa Správneho súdneho poriadku je rozhodnutím akt, ktorým sa zakladajú, menia, zrušujú alebo deklarujú jednotlivé práva a povinnosti, a opatrením je akt, ktorým môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti priamo dotknuté. Ani jedna z uvedených podmienok však nie je pri oznámení žalovaného splnená. Toto oznámenie je len odpoveďou na list, ktorému navyše predchádzala už jedna v danej veci uskutočnená odpoveď na základe obdobného listu.
Je pravdou, že v oznámení žalovaného je vyjadrený určitý právny názor. Ten však vo svojej podstate len odkazuje na už vydané písomnosti. Pokiaľ by právna prax pristupovala k tak extenzívnemu výkladu, ako je uvedený v odlišnom rozhodnutí, preskúmateľné by bolo každé jedno stanovisko orgánu verejnej správy s odôvodnením, že každý takýto list môže mať potencionálny dosah na práva a povinnosti konkrétne určených alebo všeobecne identifikovaných osôb spravovaných verejnou správou.
Je tiež potrebné zdôrazniť, že pokiaľ by aj správne súdy oznámenie žalovaného zrušili, uvedené by nemalo žiaden vplyv na výšku príplatku výkonného letca. Z tohto dôvodu by listom žalovaného nemohlo ani hypoteticky prísť k zásahu do práv, právom chránených záujmov a povinností žalobcu.
Žalovaný v danom konaní nemal právomoc postupovať podľa ustanovení o preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa Správneho poriadku. Veľký senát si zároveň uvedomuje, že pri viacerých právnych vzťahoch môže byť v aplikačnej praxi problémom pre účastníkov týchto právnych vzťahov posúdiť, aké prostriedky ochrany zvoliť, avšak základ právnych vzťahov určuje legislatívna moc, pričom súdne orgány, vrátane orgánov správneho súdnictva, sú povinné v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy konať len v medziach dovolených právnymi normami.
Na základe posúdenia všetkých uvedených skutočností veľký senát považoval podanú kasačnú sťažnosť za nedôvodnú.
O uznesení rozhodol veľký senát v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., a sudcov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariana Fečíka, prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD., JUDr. Petry Príbelskej, PhD., JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. (sudca spravodajca).
Rozsudok veľkého senátu najvyššieho správneho súdu z 24. februára 2022 sp. zn. 1 Vs 1/2021
Uznesenie veľkého senátu najvyššieho správneho súdu z 12. mája 2022 sp. zn. 1 SVs 1/2021