Tunajší súd rozhodol v najstaršej veci, ktorú prevzal z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Žalobca (pôvodne navrhovateľ) sa svojim návrhom, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 8. januára 2014, domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

V petite návrhu navrhoval, aby súd vydal rozsudok v znení:

Žalobca vo svojom návrhu okrem iného uviedol, že sa oboznámil s podaním žalovaného, ktorým Kriminálny úrad finančnej správy vyžadoval od bánk podľa colného zákona súčinnosť spočívajúcu v podaní kompletných správ o žalobcovi, a to najmä výpisov z jeho bankových účtov (všetkých kreditných debetných informácií) s uvedením, kto má prístup k elektronickému bankovníctvu, či má žalobca zriadenú bezpečnostnú schránku, s akými cennými papiermi žalobca obchoduje. v podaní žalovaný od bánk tiež požadoval prehľad transakcií na kreditných a debetných kartách a ďalší okruh informácií za obdobie od jeho vzniku. z podania žalovaného je podľa žalobcu zrejmé, že tento úkon žalovaný nepožaduje vydať v rámci trestného konania, ale ako orgán štátnej správy na základe colného zákona. Žalobca ďalej argumentoval, že sa súčasne oboznámil so zvukovou nahrávkou, v ktorej pracovník Kriminálneho úradu finančnej správy redaktorovi Rozhlasu a televízie Slovenska uviedol, že navrhovateľ (žalobca) je „podozrivý zo spáchania colného deliktu”. Opísané konanie považoval žalobca za nezákonný zásah orgánu verejnej správy.

Skutočnosť, že žiadosti orgánu verejnej správy o poskytnutie informácií o žalobcovi od bánk sú nezákonným zásahom, žalobca odôvodňoval tým, že tieto nepredstavujú riadny výkon správy orgánu verejnej moci. Žalobca namietal, že nikdy nedoviezol žiaden tovar podliehajúci colnému dohľadu, a preto nebola podľa neho daná právomoc žalovaného v zmysle príslušných ustanovení colného zákona a zo strany žalovaného ide o zneužitie právomoci štátneho orgánu.

Kriminálny úrad finančnej správy sa k žalobe vyjadril podaním, ktorým žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný uviedol, že zaslal žiadosti o poskytnutie spolupráce adresované bankám a pobočkám zahraničných bánk pôsobiacich na území Slovenskej republiky a v nich žiadal o poskytnutie informácií k žalobcovi a k jeho potenciálnym bankovým účtom. Podľa žalovaného však nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že žalovaný o uvedené informácie žiadal len na základe colného zákona – žalobca podľa žalovaného účelovo zúžil dôvodný zákonný postup žalovaného. Argumentáciu žalobcu, že nikdy nedoviezol žiaden tovar, a preto nemôže existovať žiadne podozrenie zo spáchania colného deliktu je podľa žalovaného irelevantná, nakoľko účel žiadanej spolupráce s bankami žalobca argumentačne zredukoval len na skutkový rozmer colného deliktu. Žalovaný k namietanej nezákonnosti zásahu dodal, že má zákonom priznanú pôsobnosť na odhaľovanie porušovania daňových a colných právnych predpisov.

Senát č. 4 v preskúmavanej veci prioritne posúdil, či došlo k naplneniu jednotlivých znakov, ktorými je nezákonný zásah vymedzený v ustanovení § 252 Správneho súdneho poriadku, teda či ide o návrh, v ktorom fyzická, resp. právnická osoba (žalobca) mohla byť ukrátená na svojich právach, resp. právom chránených záujmoch, či ide o nezákonný zásah orgánu verejnej správy, či tento zásah nie je rozhodnutím, či tento zásah bol zameraný priamo proti fyzickej, či právnickej osobe, či dôsledky trvajú, resp. či hrozí ich opakovanie a či žalobca vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis a či návrh bol podaný v zákonnej lehote.

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky posúdil návrh žalobcu v intenciách vyššie uvedených definičných znakov, ktorými je nezákonný zásah vymedzený a dospel k záveru, že mu nie je možné vyhovieť. Poukazujúc na znenie petitu vymedzeného v návrhu súd konštatoval, že takto navrhovaný petit nie je možné subsumovať pod „iný zásah” orgánu verejnej správy.

Konajúci senát v tejto súvislosti zdôraznil, že žalobný návrh (petit) je naplnením zvláštnej požiadavky žaloby, z ktorej musí byť zrejmé, čoho sa žalobca domáha a čo s tým sleduje. Žalobca je povinný jasne, stručne a presne vyjadriť, čo od súdu požaduje, a preto petit musí byť určitý. Žalobným návrhom žalobca presne formuluje svoje požiadavky voči žalovanému, a to takým spôsobom, aby v ňom súd mal jasne ohraničený predmet konania, za jeho rámec zásadne ísť nesmie. v predmetnom kontexte senát č. 4 tiež poukázal na znenie nálezu Ústavného súdu Českej republiky (sp. zn. I. ÚS 233/97).

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že petit uvedený žalobcom tieto podmienky nespĺňa, nakoľko jeho jednotlivé body sú formulované všeobecne, neurčito a nevykonateľne. v konkrétnostiach uvádza, že niektoré čiastkové petity žalobcu sú abstraktné, nekonkrétne a vykazujú takú mieru všeobecnosti, že by o nich súd navrhovaným spôsobom nemohol rozhodnúť, keďže by tým išiel nad rámec rozhodovania v skutkových okolnostiach súdenej veci.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca pri formulovaní petitu neuviedol takú mieru jeho konkretizácie, ktorá by umožnila jeho vykonateľnosť, bolo potrebné návrh zamietnuť.

O návrhu rozhodol senát č. 4 Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky jednomyseľne v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Monika Valašiková, PhD., LL.M.; sudcovia JUDr. Zuzana Mališová; prof. JUDr. PhDr. Peter Potásch, PhD.