Neurčenie konkrétnej krajiny, do ktorej má byť cudzinec vyhostený, je skôr výnimkou, ktorej použitie musí byť odôvodnené

Ak odvolací správny orgán zmení prvostupňové rozhodnutie o administratívnom vyhostení do určitej krajiny tak, že rozhodne o administratívnom vyhostení cudzinca bez určenia krajiny vyhostenia, pričom z dôvodov zmenového rozhodnutia vyplýva okruh konkrétnych krajín, ktoré prichádzajú do úvahy ako krajiny vyhostenia ako aj podklady, z ktorých odvolací správny orgán vychádzal, požiadavky kladené na proces odvolacieho správneho konania a na rozhodnutie o administratívnom vyhostení cudzinca v súvislosti so zásadou non-refoulement (premietnutou do § 81 zákona o pobyte cudzincov) si vyžadujú, aby odvolací správny orgán umožnil účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a uplatniť si tak námietky, ktoré predstavujú z jeho pohľadu existenciu prekážok administratívneho vyhostenia.

Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru rozhodlo o administratívnom vyhostení žalobcu, štátneho príslušníka Tadžikistanu, zo Slovenskej republiky na územie Ukrajiny a zároveň mu uložilo zákaz vstupu na územie členských štátov Európskej únie, vrátane Slovenskej republiky, po dobu 10 rokov. Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru, v pozícii odvolacieho správneho orgánu, čiastočne zmenilo prvostupňové rozhodnutie tak, že vo výroku neurčilo konkrétnu krajinu vyhostenia. K vyhosteniu bez určenia krajiny bližšie uviedlo, že podľa zistených údajov majú držitelia cestovných pasov Tadžikistanu bezvízový styk do 23 konkrétnych štátov. Následne najmä s poukazom na geografickú, jazykovú a kultúrnu blízkosť zúžilo okruh krajín, ktoré prichádzajú do úvahy ako krajiny jeho vyhostenie na 8 konkrétnych krajín.

Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Správneho súdu v Košiciach (sp. zn. 17SaZ/ 3/2024-151 z 19. septembra 2024), ktorým tento zamietol správnu žalobu žalobcu. Kasačný súd označil za kľúčovú námietku sťažovateľa, ktorou poukázal na nesprávne vyhodnotenie námietky týkajúcej sa porušenia jeho procesných práv zo strany správneho súdu. Deklarované porušenie sťažovateľ dôvodil skutočnosťou, že nebol vyzvaný, aby sa vyjadril k existencii prekážok vyhostenia vo vzťahu k identifikovaným 23 krajinám.

Poukazujúc na vôľu zákonodarcu a zmysel § 33 Správneho poriadku kasačný súd pripomenul, že účastník správneho konania má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu konania. Odvolací správny orgán preto musí umožniť účastníkovi konania vyjadriť sa aj k podkladom zmenového rozhodnutia, a to buď priamo na ústnom pojednávaní, alebo prostredníctvom výzvy na oboznámenie sa s podkladmi; z výzvy však musí byť zrejmé, že zhromažďovanie podkladov na rozhodnutie bolo ukončené.

Ak teda odvolací správny orgán vydá zmenové administratívne rozhodnutie bez toho, aby umožnil účastníkovi konania vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, takýto postup predstavuje procesné pochybenie správneho orgánu a v konečnom dôsledku takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Potom už otázka skúmania nezákonnosti administratívneho rozhodnutia závisí od konkrétnych okolností prípadu.

Sťažovateľ v prejednávanom prípade až do momentu oboznámenia sa so zmenovým rozhodnutím nevedel a ani vedieť nemohol, ktorá iná tretia krajina, na územie ktorej má byť vyhostený, prichádza do úvahy. V odvolaní podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu postavil obranu vo vzťahu k jeho vyhosteniu na Ukrajinu, avšak argumentáciu nemohol postaviť voči v tom čase neznámym úvahám odvolacieho správneho orgánu. Kasačný súd sa preto nestotožnil s argumentami žalovaného, ktoré nachádzali oporu v rozhodnutiach tunajšieho súdu sp. zn. 2 Sak 5/2022 a sp. zn. 10 Sžak 14/2020 (ktorým dôvodil aj správny súd), z ktorých vyplýva správnemu orgánu povinnosť zabezpečovať dôkazy a správy o krajine do ktorej má byť cudzinec vyhostený, až na základe jeho predchádzajúcej procesnej aktivity v pozícii účastníka konania. Senát 2S upozornil, že takáto argumentácia je relevantná v prípade, keď je účastníkovi konania vo veci administratívneho vyhostenia známa krajina vyhostenia alebo okruh krajín.

Sťažovateľ brojil aj argumentom, že rozhodnutie žalovaného ho umožňuje vyhostiť do krajiny s bezvízovým stykom s Tadžickou republikou bez toho, aby mu bola poskytnutá akákoľvek ochrana pred následným vydaním do Tadžickej republiky, čím dochádza k porušeniu § 81 zákona o pobyte cudzincov.

Kasačný súd zdôraznil, že aj keď § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov pripúšťa možnosť neurčiť krajinu vyhostenia, túto je však potrebné aplikovať výnimočne, zohľadňujúc pri tom účel § 81 daného zákona, ktorým je naplnenie medzinárodnej zásady non-refoulement vyplývajúcej z medzinárodného práva. Ak správny orgán neurčí krajinu vyhostenia, tak potom musí byť neurčenie preskúmateľné a musí mať oporu v podkladoch rozhodnutia.

Na účely posúdenia splnenia hmotnoprávnych podmienok vyplývajúcich zo zákona o pobyte cudzincov, a teda aj rešpektovania zásady non-refoulement, je potrebné určiť konkrétnu krajinu vyhostenia. Ak k určeniu krajiny nedôjde, avšak z dôvodov rozhodnutia vyplýva okruh krajín prichádzajúcich do úvahy, tak potom je potrebné v zmysle požiadaviek kladených na proces odvolacieho správneho konania a na rozhodnutie o administratívnom vyhostení cudzinca v súvislosti so zásadou non-refoulement umožniť účastníkovi konania uplatniť si námietky, ktoré predstavujú z jeho pohľadu existenciu prekážok administratívneho vyhostenia.

Kasačný súd zmenil rozhodnutie správneho súdu tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

O kasačnej sťažnosti vedenej pod sp. zn. 2 Sak 1/2025 rozhodol dňa 21. februára 2025 senát č. 2 Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Elena Berthotyová, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa); sudcovia JUDr. Marián Trenčan; prof. JUDr. Juraj Vačok, PhD.